FUZINE

Umelec je spojený so svojím dielom nielen v čase tvorby. Žije v zaplnenom priestore. Berie si z neho, a pretvorené do istej miery (miery umeleckého diela) navracia späť. Dielo je transformovaná skutočnosť vyselektovaná umelcom. Je nanovo usporiadaná (1) a podaná ostatným.
Liahňou väčšieho množstva menších zoskupení umelcov, ktoré vyklíčili alebo zanikli, bolo naposledy 20. storočie.(2) Po vytriezvení a presúvaní umeleckých centier v rámci miest (napr. Paríž – New York) a ich súčasné naviazanie na veľké galérie a múzea, determinuje malú pravdepodobnosť vzniku nových hnutí mimo týchto priestorov, čo samozrejme neplatí pre umelcov ako subjekty mnohokrát s veľmi osobitým prejavom, aj vo sfére uzavretého umeleckého hnutia. Samotná moderna, mnohotvárnosť postmoderny, ale zaiste nielen to prispelo k vzniku celistvého, na začiatku len výtvarného (3) prúdu pod názvom Stuckizmus. Podobne, ako aj iné hnutia vydali aj stuckisti manifesty (4) aby prezentovali svoj postoj k umeniu, umelcom a svetu. Predostierajú dva základné princípy Stuckismu: prvým je maľba a jej jednoznačné preferovanie na umeleckej scéne („Umelec, ktorý nemaľuje, nie je umelec. Umenie, ktoré musí byť vystavené v galérii, aby sa stalo umením, nie je umenie.“). Druhým je odpor voči conceptuálnemu umeniu (5), skôr v zmysle rušenia statusu umeleckého diela, ktoré bolo za umelecké dielo prehlásené výtvarníkom, ktorého uznáva obec kritikov. Dôležité je, že manifest Stuckismu nehlásal, čo majú, a čo nemajú umelci maľovať. Dôraz sa od začiatku kládol na maľbu osebe, hoci postupom času je možné vysledovať isté spoločné rysy, ktoré sú dominujúce u každého zo stuckistických maliarov. Stuckisti „vytvárali figuratívne obrazy charakteristické výraznou farebnosťou, expresivitou, zreteľnou obrysovou líniou, citom pre plošné členenie kompozície a často s grotesknými námetmi“(6). Badať u nich inšpiráciu nemeckým a severským umením, expresionistický výraz i neskorú secesiu. Svojským prvkom je akási surovosť, drsnosť a bezprostrednosť ich maliarskeho prejavu. Je vhodné poznamenať, že zakladajúci členovia sú generáciou punku (prelom 70. - 80. rokov 20. storočia).

Paul Harvey - Stuckism 1999 - 2006

Druhou podstatnou črtou špecifikujúcou Stuckismus je pozícia remodernizmu. Remodernizmus v stuckistickom ponímaní znamená prevzatie originálnych princípov modernizmu, a ich znovu uplatnenie a nastolenie do opozície formalizmu. Jeden z bodov stuckistického manifestu týkajúceho sa remodernismu, hovorí o spiritualite ako o ceste duše na zemi.(7) Spiritualita tu nepredstavuje niečo rozprávkové, ale značí uvedomiť si, že všetko v živote má vyšší zmysel, všetko má svoj účel. Spiritual art znamená maľovať to, čo sa priamo dotýka maliarovej duše. Neznamená to, že námety budú Madony a Budhovia, alebo že maľby musia zákonite vyzerať preduchovnene. Môžu dokonca vyzerať ako všetko ostatné, pretože duchovno zahŕňa všetko. „Spiritual art nie je náboženstvo.“(8) Je to hľadanie človeka snažiaceho sa porozumieť sebe a nájsť symboliku cez ktorú žiari osoba umelca. Spiritualita je v umení potrebná pre zmysluplnosť našej vlastnej cesty. Práca remodernistov môže spočívať v spätnom prinesení Boha ľuďom, no nie v zmysle tradičného Boha, ale v zmysle starogréckeho chápania boha ako účelu – en theos.

Charles Thomson - Life Is Great

Stuckizmus založili dvaja maliari: Billy Childish (9) a Charles Thomson (10); a ďalších osem umelcov (11). Situácia vzniku stuckizmu sa viaže k januáru roku 1999. „Názov pre nové umelecké hnutie odvodili z anglického slova stuck, ktorým conceptualistka Tracey Emin, jedna z najslávnejších predstaviteliek brit artu (YBAs), označila ich maľby. (12) Stalo sa tak počas hádky, keď Tracey Emin známa konfliktným vystupovaním, chcela týmto slovom naznačiť, ako výtvarníci vo svojom umeleckom vývoji prešľapujú na mieste a nie sú schopní prísť s novými myšlienkami. Útok Tracey Emin mal v sebe značne osobný podtext. V 80. rokoch bola milenkou Billyho Childisha, ktorý ju ešte pred rozchodom stihol priviesť na umeleckú dráhu. Zhodou okolností bola Emin nie dlho po založení stuckistického hnutia nominovaná na Turnerovu cenu.“(13) Stuckisti sa orientujú prevažne na figuratívne maliarstvo s ideou anti – conceptualného umenia, ale pri ich súčasnom rozšírení je jediným spájajúcim prvkom už len rezistencia voči conceptuálnemu umeniu. Používajú maľbu, ktorá je klasickým umeleckým spôsobom vyjadrenia, na reflektovanie súčasného sveta a jeho prvkov. Tým sa stavajú do opozície teóriám raziacim stále nový prístup v umení. Sú odpoveďou a výzvou duchovnej renesancii nastávajúcej v súčasnom umení. Sú známi aj svojou kritickou aktivitou v súvislosti s Tate gallery, Turnerovou cenou, Chrisom Ofilim (autor The Upper room), Sirom Nicholasom Serotom (od 1988 riaditeľ Tate gallery) i zberateľom umenia Charlesom Saatchim.
Umelci, ktorí stáli pri vzniku stuckismu, mali za sebou už mnoho výstav. Od založenia stuckismu sa podieľajú na ďalších (14) v Londýne, aj inde vo Veľkej Británii. V súčasnosti jestvuje asi 126 skupín stuckistov v 32 krajinách (Belgicko, Kolumbia,